Ako každý pracovný deň, tak i tento, dnes to je ráno, prichádzam do práce, kde sa postupne stretávame s kolegyňami. Raňajkujeme a rozprávame sa.... Deň ako každý iný.
Martina, mladá 27 ročná milá žena. Poznáme sa cez 6 mesiacov a to vďaka práci. Máme spoločnú cestu domov. Tak ako i včera, keď ju mal jej "milovaný" čakať po práci, ale nečakal. "Poď so mnou na bus", hovorím Martine. Nasadáme do autobusu. Autobus prešiel pár metrov a Martina si všimla zaparkované auto jej priateľa. "Zavolaj mu", alebo lepšie mi napadlo, "Prečo ti nevolá, kde si? Keď ťa mal čakať pred prácou a je na parkovisku, aspoň nech vieš", hovorím. "Nie, Evi, viem, že sa nahneváš ale na najbližšej zástavke vystúpim a idem za ním." Pýtam sa jej znovu: "Ty máš telefón a aj on, prečo mu nezavoláš?" Odpovede som sa nedočkala. A jediné, čoho som sa dočkala bolo, že skutočne na najbližšej zástavke vystúpila. "Nenahnevám sa, je mi to jedno, tvoj život, len mi to príde dosť divné, pa maj sa", lúčim sa s Martinou.
Vrátim sa k tomu nášmu pracovnému bežnému ránu, ktoré bežne dnes vôbec nebolo.Martina prišla, s plačom a čerstvou ranou na tvári pri oku.
"Priateľ ma zbil", hovorí. Vyskočila som zo stoličky a ako obarená sa nezmohla na nič len sa spýtať: " Kvôli včerajšku????".
Martina bola mimo, ja tiež a ani neviem, či som sa odpovede dočkala. Z práce samozrejme odišla na pohotovosť.
Rekapitulovali sme si s babami v práci celé obdobie, čo spolu pracujeme a čo o nej vieme, či nevieme. Myšlienky nevyslovené v každej z nás sa dnešným dňom dostávali na povrch. Bije ju? Nebije ju? Čo majú za vzťah? Čo sa to medzi nimi deje? Denno denne "naspeedovaná" Martina, ako sme zvykli hovoriť, dnes prišla a bola z nej obeť. Nechápali sme a do tejto chvíle sa nevieme s tým zmieriť, že sa to muselo stať. Na druhú stranu, sme šťastné, že to nedopadlo horšie.
Martina žije so svojim priateľom (nazvem ho Peter) u jeho rodičov. Sú spolu 9 rokov. Ona má 27.
Ona nikdy o nikom nehovorila v zlom, vždy milá a bezkonfliktná.
Každý deň po práci za ním utekala, ak on pracoval dlhšie. Ak nepracoval, prišiel po ňu do práce. Milión súvislosti po tomto dni nachádzam. Pýtala som sa jej veľa krát na rovinu, neodpovedala. Ja som neriešila.
Dnes si vyčítam aj moju nevinnú a akože vtipnú otázku, keď som videla na jej rukách modriny. "Marti, čo nebodaj ťa chlap bije, keď si celá modrina". Martina sa smiala a s úsmevom odpovedala, že by len skúsil. Hmmm, keby som tak vedela.
Vyčítala som si aj včerajší deň, keď bola nervózna, že ide so mnou autobusom domov. Zároveň si vravím, že sa treba zoprieť.
Ak sa niekedy posťažovala, nikdy nepovedala o čo vlastne v skutočnosti ide. Nevedela ho opustiť, ale dôvod z jej strany? Finančné záväzky voči jeden druhému.
Neviem, som veľmi smutná, nikdy som sa s tým nestretla takto v blízkosti. Martinu mám rada, a to ju poznám len pol roka. Prosím, ak máte niekto podobné skúsenosti, ako rodinný príslušník, priateľ, či obeť, napíšte mi, čo podľa vás je najlepšie urobiť. Ak má cenu niečo robiť, kedže je to jej život a musí ona sama chcieť, a samozrejme nájsť v sebe silu.
Celý deň sme tŕpli v práci, či sa priateľ neukáže, kedže sme Martinu poslali k jej mame domov. Doteraz si nie sme isté, či tam aj skutočne bola.
"Prepáč, milujem ťa, už to nikdy nespravím, vráť sa, ty si ma vyprovokovala, ....." , čo všetko si bude musieť vypočuť od neho. Čo bude zajtra? Ťažko sa mi dnes bude zaspávať....